ako to všetko začalo, alebo sen o sne

6. prosince 2008 v 22:47 |  Niečo na úvod




Všetko sa začína v tak tmavú noc. Tmavú, chladnú a trpkú zároveň. Stromy vo vetre vŕzgajú ako stará drevená podlaha či polámané dvere v opustenom dome. Hmla je hustá a nízka iba do pol tela, ale tak chladivá, ako by všetko živé navždy zmraziť chcela. Príroda leží zahalená šedivou dekou z prachu a popola od neďalekej továrne. Bludiskom uličiek roznáša vietor lístie a všetko to pôsobí dojmom opusteného mestečka, kde sa z každého okna díva nostalgia. Všade, kam sa oko pozrie, je vidieť len špinu a pocuť hlasitý nárek od niekiaľ z dialky. Je silný a prenikavý, že nejeden človek by si pomyslel, že to asi týrajú dieťa či z kože niekoho sťahujú. Zvedavosť potláča všetky ostatné zmysly a vydáva sa kráčať naproti tomu náreku. Pri počítaní prejdených metrov by sa dala merať výška stúpajucej hmly. Rozhliadnuť sa nestojí ani za zmienku, pretože tma prepletaná hmlou to jednducho nedovoluje. Ale ten úzkostlivý plač akoby sa snažil chytiť ma za ruku a viesť až k jeho koreňu. Klukaté cesty, zničené parky, tadiaľ kráčam stále vpred. Konečne nachádzam očakávané, avšak so zdĺhavým hladaním vchodu do schátralej budovy. Pomaly vstupujem dnu. Sedí v kúte v dlhých ľanových šatách a do dlaní tak preukrutne plače, že iný plač by popri tomto mohol znieť skôr ako óda či radostná pieseň. Chvílami je vystriedaný zúfalým lapaním po dychu nevnímajúc môj príchod sprevádzaný hlasným zakopnutím o zlomenú stoličku válajúcu sa medzi dverami. Odkrýva svoju tvár až vo chvíli, keď vietor neustálim pohrávaním rozbije okno na veľa ostrých črepín. Bolo to očividne posledné okno v miestnosti. Ostatné mali už odhnite rámy bez stôp po predchádzajúcich sklenených výplniach. Pozerá na mňa takým pohľadom, akoby sa dívala do môjho vnútra či skôr skrze moje telo niekam do neznáma. Ešte som sa s takým pichľavým pohľadom nestretla, aby mi mráz behal po chrbte ako šialený. Z rozmýšlania o tom pohlade ma preberá až jej prudké strhnutie. Beží rýchlo, od údivu nezatváram ústa a utekám zaňou. Stráca sa mi. Hľadať ju v tej tme nie je vôbec jednoduché. Keby mi len slabučkým zvukom chcela našepkať. Vtedy sa mi už všetka snaha zdá byť márna. V strede izby si povzdychnem a zahladím sa do dialky. Rozmýšlajúc nad týmto všetkým vidím akúsi postavu v rohu sa mihnúť. Potichu, veľmi nenápadne otvára dvere a opatrne do nich vstupuje. Kráčam tam. Plná neistoty dnu hľadím, no nevidím nič. Zvedavosť
sa už nedá ovládať, vstupujem dnu. Obklopuje ma tažká, hustá, ale zároveň veľmi príjemná tma. Únavou sa mi zatvárajú oči a sledovaním nespočetne veľa maličkých chladivých svetielok niekde v hĺbke podomnou zaspávam. Tma začína pomaly ustupovať. V rannom šere okolo mňa začínam vidieť zretelnejšie. Rozoznávam obrysy ludí, ktorí kráčajú v dlhom rade. Kráčajú veľmi pomaly, hlavy majú ukryté medzi ramenami, takže do tvári im nevidieť. Hľadím na nich z chladnej zeme tak
dlho, kým sa pri mne niekto nezastavi. Zvedavo otáčam hlavou a od údivu sa nezmôžem ani na slovo. Spoznávam postavu v ľanových šatách a jej nezabudnuteľná tvár mi daruje krátky úškrn. Po chvíľkovom zaváhaní mi podáva ruku, aby mi pomohla vstať a bez slov sa zaradíme do davu ľudí. Kráčame dlho, až do neskorého večera. Celú cestu nepovie nikto ani slovíčko, nikto sa nepozrie inam ako pod svoje nohy, nikto sa neposadí oddýchnuť si. Iba ja. Unavená a zničená s opuchnutými nohami sa spúšťam k zemi. Je ešte chladnejšia ako vtedy, keď som z nej vstávala. Chce sa mi spať. Cítim, ako mi vietor rozcucháva vlasy, no vôbec mi to neprekáža. Otváram oči a vydesená z okolia zmäteno pobehujem sem i tam. Znova ma obklopuje tma, po zástupe ľudí nie je ani maličká stopa. Zaspala som. Musela som spať dlho, celý deň, pretože tvár mám od slnka spálenú až do hĺbky. Naokolo nevidím nič, len v pozadí v dialke blikať nejaké svetielko pripomýnajúce skôr svätojánsku mušku. Kráčam s nádejou, že tam niekoho nájdem. Vo svojom tele cítim akési zvláštne chvenie. Niečo sa deje, ale ja ani prinajmenšom netuším čo.

Noc je tmavá, chladná a trpká. Stromy vŕzgajú v nízkej hustej hmle. Vchádzam do opusteného šedého mestečka, ktorého obyvateľmi sú krysy, špina a prach. Cítim v sebe veľkú úzkosť a nemôžem potlačiť pocit, že som tu už niekedy bola. Počujem silný prenikavý nárek vychádzajúci zo schátralej budovy. Otváram dvere a vstupujem dnu. Obzerám sa, všetko je prázdne. To vietor preháňajúci sa v uličkách a v zničených domoch vydáva zvuk pripomýnajúci detský plač. Prechádzam cez ďalšie miestnosti. Žiadny nábytok, len rozbité okno ležalo na zemi. Mám pred sebou ešte jedny dvere. Vychádza z nich neopísateľný chlad. Chcem ich otvoriť. Ruka sa mi strašne trasie, ale to neukojí moju zvedavosť. Otváram ich, vstupujem dnu a padám. Padám dlho, ba skôr mám pocit, že som sa ostala volne vznášať vo vzduchu. Necítim už ani chlad, necítim žiadnu únavu. Pomaly zatváram oči a zaspávam.

Prebúdzam sa na ostrú bolesť, ako by sa mi soľ dostávala do otvorených rán. Chcem otvoriť oči, ale len s veľkou námahou sa mi to po troške darí. Pália a štípu tak strašne, že by som radšej na šibenici vysela. Ležím vo veľkej mláke so zvláštnym zápachom. Nohy si vôbec necítim a keďže skoro nič nevidím, nemôžem ani skontrolovať, či ich ešte mám. Po takom sne, ako sa mi sníval, môžem byť rada, že vládzem dýchat. Odrazu všetka bolesť akoby zázrakom pomynula a dokonca vidím. Zľahka vstávam, obzerám sa okolo. Obklopujú ma vysoké kamenisté múry, netuším, ako som sa sem dostala. Chcem vyjsť von, no nevidím žiadny východ. Pokúšam sa ho nájsť a v tom zmätku som si ani nevšimla, že kúsok odomňa je na zemi akési telo. Až keď sa o neho potknem, venujem mu pozornosť. Prídem bližšie a nechápavo naň hladím. Hladím sama na seba.
 

7 lidí ohodnotilo tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama