Sv. grál

7. prosince 2008 v 0:47 |  Zaujímavosti
Na počiatku legiend o záhadnom predmete známom ako svätý grál stojí podľa všetkého nedokončená

báseň Le Conte del Graal (Poviedka o grále), ktorú približne v roku 1180 vytvoril francúzsky básnik Chrétien de Troyes. Toto dielo sa stalo akýmsi vzorom všetkých ďalších príbehov o grále - takzvaných grálových romancí. Veď pred ním neexistoval skoro nikto, kto by o svätom grále niečo vedel.

Hlavnou postavou Chrétienovej básne je mladík Parcifal, označený za syna ovdovenej dámy. Toto zvláštne pomenovanie sa rýchlo ujalo v rôznych kacírskych a gnostických hnutiach vrátane slobodomurárstva na označenie samotného Ježiša. Autor vo svojom slávnom diele opisuje Parcifalove snahy o získanie rytierskeho titulu a popritom sa zmieňuje o tom, ako počas noci strávenej na zámku kráľa rybárov uzrel akúsi tajomnú nešpecifikovanú zlatistú nádobu vysádzanú drahými kameňmi, ktorú niesla vznešená panna. Táto nádoba vraj má zázračné schopnosti predlžovať život a prinášať poznanie a nachádza sa pod ochranou strážcov v bližšie neurčenom slnečnom chráme Montsalvat na vrchole vysokej hory obklopenej vodou.


Najväčšia kresťanská relikvia

Bohoslovec Robert de Boron niekedy okolo roku 1200 vydal trilógiu nazvanú Roman de I`Estoire dou Saint Graal (Román o svätom grále), z ktorej sa síce zachovala len jedna časť, no vďaka nej sa z grálu stala kresťanská relikvia, spájaná priamo s Ježišom Kristom. V tomto diele sa už s plnou určitosťou píše o grále ako o kalichu z Pánovej Poslednej večere a podrobne sa hovorí o jeho histórii. Po ukrižovaní Ježiša Krista požiadal bohatý a vážený člen židovskej veľrady a tajný Ježišov učeník Jozef z Arimatie o Kristovo telo, aby ho mohol dôstojne pochovať. Keď ho však sňal z kríža a začal umývať, z rany na boku vytekala voda a krv. Jozef z Arimatie vzal kalich, z ktorého Syn Boží pil pri poslednej večeri, a s pomocou Longina (rímskeho vojaka, ktorý Ježišovi prebodol bok) doň zachytil túto svätú krv. Ježišovo telo potom zabalil do pohrebného rubáša a uložil do svojej skalnej hrobky.

Na tretí deň však Kristus vstal z mŕtvych - telo zmizlo. Jozefa z Arimatie následne obvinili z krádeže mŕtvoly a z predstierania Ježišovho zmŕtvychvstania. Bol uvrhnutý do väzenia, kde sa mu zjavil Kristus a zveril mu kalich do úschovy. Zároveň mu prezradil nielen jeho tajomstvo, ale i tajomstvo svätej omše. Po prepustení z väzenia odišiel Jozef spolu so svojou sestrou, jej manželom Bronom a malou skupinkou nasledovníkov do Británie, kam dorazil v roku 63. Miestny vládca Aviragus mu venoval rozsiahle pozemky pri dnešnom mestečku Glastonbury v južnom Anglicku, kde založil prvý kresťanský kostol.

Grál uložil nad miestom nazvaným Studňa kalicha, ktorého voda má od tých čias červenú farbu. Iné legendy vravia, že grál odpočíva priamo v hrobke Jozefa z Arimatie a potom Ježiša Krista, kde sa vraj nachádzajú aj dve strieborné ampulky naplnené krvou. Zatiaľ však túto hrobku nikto nenašiel a Jozef z Arimatie je dodnes jednou z najtajomnejších postáv v dejinách kresťanstva.

Nemôžeme nechať bez zmienky ani tvrdenie de Borona, podľa ktorého mal Jozef syna Galahada a jeho švagor Brons bol oným rybárskym kráľom. Aj v jeho príbehu vystupuje Parcifal, s rovnako podivne znejúcou prezývkou "syn ovdovenej dámy". Vzhľadom na tieto motívy nás už vôbec neprekvapí, že ku Glastonbury sa viažu príbehy o kráľovy Artušovi a jeho rytieroch okrúhleho stola, vytrvalo hľadajúcich svätý grál. Legendy svorne tvrdia, že ho napokon našiel práve Parcifal, ktorý sa stal strážcom grálu. Úplne inak k otázke k grálu pristupoval nemecký básnik Wolfram von Eschenbach, ktorý o ňom vo svojej preslávenej grálovej romanci Parcifal približne z roku 1207 tvrdí, že predchádzajúce verzie nie sú správne. Opiera sa pritom o vlastný zdroj - istého múdreho pohana menom Felegatanis, pochádzajúceho zo Šalamúnovho rodu. Grál v jeho podaní nie je nádoba, ale drahokam s magickými vlastnosťami, zoslaný na zem anjelmi. Tento klenot dokáže človeku, ktorý naň hľadí, priniesť nesmrteľnosť a večné zdravie, ako aj tie najchutnejšie a najlepšie pokrmy a nápoje. Zároveň mu dá schopnosť privolať k sebe ľudí, ktorí mu majú slúžiť, pričom ide výlučne o pokrstených šľachticov.

Ako služobníčky grálu vystupujú cnostné panny a na jeho ochranu zasa oddaní a dobrí rytieri. Títo služobníci tvoria takzvanú grálovú rodinu, tešiacu sa Božej priazni, čo by podľa zjavných narážok mohli byť príslušníci templárskeho rádu. Na inom mieste svojej básne von Eschenbach naráža na možnosť, že grál je smaragd, ktorý vypadol z koruny Lucifera počas jeho boja proti Bohu.

Objavili sa tiež úvahy, že kameň bol skôr z Luciferovho čela než z jeho koruny, a bol prirovnávaný k perle - tretiemu oku indického boha Šivu. Niektorí sa zasa domnievajú, že stredoveký nemecký básnik sa inšpiroval čiernym kameňom z Mekky, ktorý spadol z neba a uctievajú ho všetci moslimovia. Iní hľadajú súvislosť s alchymistickým kameňom mudrcov. Pravda je, že Eschenbachové úvahy sú značne mystické a iracionálne. Preto je svätý grál často chápaný ako nehmotný nábožensky symbol čistoty a Božej lásky.

Tí, ktorí ho chcú nájsť, sa musia vydať na cestu do hlbín vlastnej duše a iba najdokonalejší ho môžu zazrieť v stave náboženskej extázy. Popri dielach Chrétiena de Troyes, Roberta de Boron a Wolframa von Eschenbach nesmieme zabudnúť ani na niektoré menej známe stredoveké legendy, podľa ktorých svätý grál nezachránil Jozef z Arimatie, ale Mária Magdaléna a priviezla ho do dnešného Francúzska. Ušla tam zo Svätej zeme a usídlila sa na pobreží neďaleko Marseille, kde stále uctievajú jej údajné relikvie.

V každom prípade cirkev existenciu grálu nikdy neuznala, ale ju ani nepoprela. Vedie ju k tomu zrejme obava z herézy - z odklonu veriacich od kresťanskej dogmatiky a z uctievania kalicha namiesto kríža, ako sa to už niekoľkokrát v minulosti stalo v prípade katarov a husitov. Práve katari, nazývaní aj albigénci, sú najčastejšie uvádzaní ako poslední známi držitelia hmotného grálu - kalicha z Polsednej večere Ježiša Krista, ktorý putoval z Jeruzalema do Glastonbury a potom na onen neznámy slnečný hrad Monsalvat. Hoci za Montsalvat je niekedy považovaná zrúcanina starého perského chrámu Takt-i-Taqdis, najčastejšie sa stotožňuje s rozvalinami hradu Montségur v južnom Francúzsku, svätého miesta katarov. Označenie katari sa však nevzťahovalo na žiadnu konkrétnu cirkev s kodifikovanou doktrínou a teológiou. Títo stredovekí heretici pochádzali z mnohých odlišných siekt. V roku 1165 ich odsúdil cirkevný koncil v meste Albi, a preto ich začali nazývať albigénci.

Katari uznávali doktrínu reinkarnácie a uznávali ženský princíp vo viere. Medzi ich kazateľmi boli preto muži aj ženy. Odmietali ortodoxnú katolícku cirkev a jej hierarchiu. Namiesto trvali na priamom poznaní Boha, založenej na osobnej mystickej skúsenosti, ktorú nazývali gnóza a ktorá mala prednosť pred všetkými dogmami. Ježiša Krista považovali len za proroka a obyčajného smrteľníka, ktorý sa ničím nelíšil od iných ľudí.

Ani jeho ukrižovanie nepovažovali za niečo mystické alebo nadprirodzené. Kresťanským krížom pohŕdali ako nástrojom na mučenie a nepripisovali mu nijaký význam. Zavrhovali aj ostatné sviatosti, ako napríklad krst alebo prijímanie. Začiatkom 13.storočia vybudovali na skalnatom vrcholku hory Montségur hrad v tvare päťuhoľníka, ktorý im slúžil ako slnečný chrám, svojrázny kalendár i astronomické observatórium. Tu v úplnej tajnosti vykonávali svoje bohoslužby a uctievali svätý grál.


Stratený poklad katarov

V roku 1209 vyhlásil pápež Inocent III. proti katarom križiacku výpravu, ktorá trvala takmer štyri desaťročia. Ako zámienka mu poslúžilo zavražďenie jedného z pápežských legátov v južnom Francúzsku. Križiaci postupne dobili všetky významné katarské mestá vrátane pevnosti na hore Montségur, ktorú obliehali celých deväť mesiacov. Dňa 15. marca 1244 pevnosť kapitulovala a albigénci, ktorí sa odmietli vzdať svojej viery, boli hromadne upálení.

Po grále však nebolo ani stopy. Až na mučidlách sa veliteľ pevnosti priznal, že tesne pred dobytím hradu za jednej temnej noci sa na dlhých lanách spustili k úpätiu útesu štyria strážcovia grálu, ktorí ho odniesli s nákladom zlata, striebra a mincí a ukryli na neznámom mieste. Legendy ďalej vravia, že touto skrýšou boli jaskyne v Ornolacu, kde krátko na to objavili skupinku katarov. No je možné, že strážcovia nedokázali uniknúť šíkmi obliehajúcich križiakov a museli grál ukryť v rozsiahlych podzemných priestoroch v skale pod hradom. Podľa povesti sa tam nachádza celé rozsiahle podzemné mesto, plné chodieb, galérií a dlhých točivých schodísk. Nikomu sa však nepodarilo tajný vchod do podzemia objaviť.

Ďalšou možnosťou je, že grál napokon skončil u templárov, ktorí mali ku katarom veľmi kladný vzťah. Počas albigénskej krížovej výpravy zostali neutrálni a dokonca mnohým katarom poskytli ochranu a útočisko. Zoznamy príslušníkov templárskeho rádu z tých čias potvrdzujú, že medzi nimi bolo mnoho hodnostárov pochádzajúcich práve z katarských rodín. Legendárny poklad templárov však zmizol po tom, ako ich v roku 1307 po dohode s pápežom Klementom V. Začal zatykať a nemilosrdne prenasledovať francúzsky kráľ Filip IV. Pekný. Veľmajster rádu Jacques de Molay a jeho druhovia boli kruto mučení a napokon upálení, ale úkryt svojich cenností nikdy neprezradili.


Nacisti na Montségure

Hľadanie svätého grálu neustalo ani v ďalších storočiach. Počas druhej svetovej vojny sa o to pokúšali členovia "čierneho rádu hákového kríža" - esesáci. Málokto vie, že SS nebola len bojová organizácia, ale predovšetkým tajná spoločnosť so svojimi rituálmi, mystickými predpismi i veľkolepým vymývaním mozgov. Jednou z jej zložiek bola študijná spoločnosť Ahnenerbe, ktorá sa zaoberala skúmaním dávneho dedičstva árijskej rasy.

Táto činnosť zahŕňala širokú oblasť od seriózneho vedeckého bádania až po štúdium okultizmu. Pátrala napríklad po symbolike hákového kríža - svastiky, študovala staré posvätné texty, hľadala Noemovú archu na vrchole Araratu i vchody do podzemnej ríše Agharta v Tibete. A pochopiteľne, chcela sa zmocniť i svätého grálu. Nacistické výskumné výpravy na hrad Montségur viedol plukovník SS, odborník na podzemné chodby a tajomné svätyne Otto Rahn, ktorý v 30. rokoch 20. storočia na tému katarov a grálu publikoval niekoľko kníh.

Počas výpravy na Montségur roku 1939 za záhadných okolnosti zmizol, aj keď sa nacisti snažili rozchýriť, že spáchal samovraždu. Hľadanie grálu však tým neskončilo. V júni 1943, v období najväčších bojov, keď mali Nemci úplne iné starosti, angažoval sa v tejto veci sám ríšsky vedúci SS Heinrich Himmler. Vyslal do Francúzska veľkú vedeckú expedíciu zloženú z najvýznamnejších nemeckých historikov, geológov a speológov. Pod ochranou špeciálneho odielu SS tu osobitne určení nemeckí baníci viedli vykopávky až do leta 1944, keď museli utiecť pred postupujúcou americkou armádou.

V tretej ríši sa o grál zaujímali až do jej úplného konca. Ešte v marci 1945 vysvetľoval najväčší rasistický filozof Alfrad Rosenberg admirálovi Dönitzovi tohto zázračného pokladu a požiadal ho o pridelenie špeciálnej ponorky pre inú tajnú expedíciu.

Úspešnejší než nacisti boli francúzsky speológovia, ktorí v roku 1964 objavili na Montségure prvú podzemnú chodbu. Začínala sa na úpätí hradného múru a viedla nadol do skalnej úžľabinky. Speológovia chodbu prešli a na jej konci, tesne pred východom, narazili na dve kostry s halapartňami. Našli pri nich medené kužeľovité prilby, zvyšky odevov, pracky z opaskov a olovené pliešky s podivnými rytinami. Zobrazovali päťuhoľníky, holuby a včely. To dokazovalo, že obaja mŕtvi patrili k albigéncom, ktorí dávali prednosť čistote ducha pred pozemskými rozkošami, pretože včela pre nich symbolizovala oplodnenie bez fyzického styku.

Francúzski speológovia boli presvedčení, že sú to pozostatky strážcov legendárneho grálu. Vchod do podzemného labyrintu pod hradom však zatiaľ objavený nebol. A tak svätý grál, či už je to kalich z Poslednej večere, drahokam alebo mystický symbol večne sa obnovujúcej krvi Ježiša Krista, dodnes leží niekde v podzemnej svätyni alebo hrobke. Je tak spoľahlivo ukrytý pred chamtivými rukami križiakov, esesákov a vlastne všetkých, ktorí nie sú hodní ho čo i len uvidieť a trpezlivo čaká na svojho nového Parcifala.




 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama