Luky a kuše

28. února 2011 v 13:29 |  trošku techniky..
V rokoch 40 000 - 8 000 pred našim letopočtom boli presvedčivé dôkazy o používaní luku lovcom. Ale mnohí archeológovia považujú za vznik luku obdobie 280 000 - 40 000 pred našim letopočtom. Luk sa používal na lov a aj na súboje. Šípy sa najprv vyrábali z kameňa, potom z bronzu a napokon sa vyrábali zo železa. Celý čas od vzniku luku sa skúmal jeho tvar a materiál a stále sa zdokonaľoval.

Jazdci na koni mali menší luk v porovnaní s tými, ktorí strieľali po stojačky. V období cca 7 rokov pred našim letopočtom bola dĺžka šípa cca 80 cm a hrúbka cca 10 mm. Slovanskí bojovníci používali luky z dĺžkou 1,5 m - 1,9 m. Stred lučiska bol zosilnený a spravidla omotaný motúzom. Na koncoch lučiska boli vyhotovené zárezy, ktoré slúžili na upevnenie tetivy V tej dobe mohol lukostrelec zasiahnuť cieľ na vzdialenosť cca 200 m Používali sa aj zápalné šípy, ktoré boli tupé a taktiež otrávené šípy. V období 886 - 912 rokov pred našim letopočtom Maďari používali luky dlhé 130 cm. V 19. storočí bol luk rýchlejší ako palná zbraň.
To, prečo tetiva kmitá, je z fyzikálneho hľadiska veľmi jednoduché. Všetko spôsobuje sila, ktorá na ňu pôsobí. Kým tetivu nenaťahujeme, má dĺžku L0. Ak tetivu natiahneme silou F, tetiva sa predĺži na dĺžku L = L0 + DL. Pri natiahnutí tetivy pôsobí výsledná sila veľkosti F = k .DL , pričom k je vlastnosť tetivy nazvaná pružnosť (tuhosť; ktorá je daná vlastnosťami tetivy) a platí že k = F / DL, kde F je sila potrebná na predĺženie tetivy o 1m. Keď natiahneme tetivu a pustíme, zmrští sa do pôvodného stavu, ale jej zotrvačnosť ju natiahne o kúsok do opačnej strany, čo spôsobuje kmitanie, až kým sa rôznymi stratami energie sily nevyrovnajú a tetiva zostane stáť. Na výpočet sily, ktorou je tetiva naťahovaná, použijeme vzorec F = k.(DL + y) , kde y je priemerná odchýlka tetivy od jej rovnovážneho stavu.
A teraz prečo ten šíp z toho luku môže vyletieť. Na udelenie kinetickej energie sa využíva pružné lučisko, ktoré lukostrelec pomocou tetivy zohne, čím sa do neho naakumuluje potenciálna energia. Naakumulovaná energia z lučiska sa pomocou tetivy prenesie na šíp, ktorý je potom nositeľom kinetickej energie. Časť energie sa pri lete spotrebuje, ale jej väčšia časť vytvára na cieli deštruktívne účinky.
Lučisko je hlavná súčiastka luku, ktorá ohýbaním prostredníctvom tetivy naakumuluje energiu, aby ju po uvoľnení tetivy odovzdala šípu a udelila mu tak kinetickú energiu na zasiahnutie cieľa. Ťahová strana lučiska je strana lučiska, ktorá je pri jeho napínaní namáhaná na ťah. Tlaková strana lučiska je strana lučiska, ktorá je pri jeho napínaní namáhaná na tlak. Úväz je miesto na konci lučiska, na ktoré sa upevňuje tetiva. Tetiva je podstatná súčiastka luku, pomocou ktorej sa ohýba lučisko na naakumulovanie energie a na ktorú sa umiestňuje šíp, aby sa mu po jej uvoľnení udelila kinetická energia. Tetiva môže byť s konštantnou alebo s meniteľnou dĺžkou. Na prvých lukoch bola zhotovená zo zvieracích šliach, skrútených kožených remienkov, priadze. Na moderných lukoch sa zhotovuje z plastických vlákien, ale i z oceľových laniek. Madlo je stredná časť lučiska alebo samostatná súčiastka, slúžiaca na upevnenie ramien lučiska. Pri streľbe slúži na uchopenie luku.
Napínacia dĺžka luku je vzdialenosť medzi stredom predopnutej tetivy a stredom napnutej tetivy, zmeraná pred výstrelom. Táto vzdialenosť môže byť rôzna a určujú ju viaceré skutočnosti: spôsob držania luku pri streľbe, dĺžka lukostrelcovej vystretej ruky, ktorou drží madlo lučiska pri napnutom luku, jeho fyzickou silou, ktorá ovplyvňuje napnutie luku a napokon i samotnými vlastnosťami luku. Luky delíme podľa tvaru lučiska na priame, prevrátené otvorené, prevrátené zatvorené a luky vyduté. Potom sa luky delia podľa materiálu, z ktorého je vyrobený na drevené, z rohoviny, kovové, plastové a kombinované. Ďalej sa delia podľa zloženia lučiska a materiálu používaného na jeho výrobu na monolitné (vyrobené z jedného materiálu) a na kompozitné (vyrobené z viac materiálov), podľa celistvosti lučiska sa delia na kompaktné a skladacie. Taktiež sa delia podľa dĺžky ramien lučiska na s rovnakou dĺžkou ramien a na s rozdielnou dĺžkou ramien a delia sa aj podľa celkovej dĺžky lučiska na malé, stredné a veľké. Luky sa môžu deliť podľa spôsobu napínania na napínané bez kladiek a napínané pomocou kladiek a delia sa aj podľa počtu lučisiek na luky s jedným lučiskom a luky s dvoma lučiskami. Taktiež sa bežne delia na bojovú činnosť, na lov zveri a na šport.
Platí všeobecne vzťah: Ek=mv2/2
Ek je kinetická energia ktorá predstavuje energiu šípu pri dopade na cieľ (udáva sa v J), m je hmotnosť šípu (kg), v je rýchlosť (m.s)

Kuše

Mnohí odborníci sa prikláňajú k domnienke, že začiatky prvého použitia kuše na európskom kontinente sa pravdepodobne viažu k začiatkom nášho letopočtu. Archeologické nálezy, pochádzajúce z Číny (súčiastky spúšťových mechanizmov kuší zhotovených z bronzu), podávajú dôkazy o tom, že kuša sa používala už pred niekoľkými storočiami pred našim letopočtom. Od začiatku nášho letopočtu sa postupne začali používať kuše jednak vo vojnových konfliktoch a jednak i pri love zveri. Druhý lateránsky koncil v roku 1139 zakázal používať kušu v boji proti veriacim. V tom čase sa začali formovať špeciálne, najčastejšie pešie vojenské jednotky vyzbrojené kušami. V Anglicku vznikli takéto jednotky v rokoch vlády kráľa Richarda 1. a vo Francúzku ich zaviedol Filip August. Kuša bola v 12. storočí rozšírenou vojenskou zbraňou.
Až do 15. storočia sa stala najúčinnejšou ručnou strelnou zbraňou, ktorá na väčšiu vzdialenosť ako luk dokázala spoľahlivo likvidovať protivníka bez ohľadu na to, či mal na sebe alebo nemal pancier. Kušou bolo možné pomerne ľahké preraziť aj ochranný štít a za ním smrteľne zraniť protivníka. Bola zbraňou, ktorú používali nielen pešiaci, ale aj jazdci pri jazde na koňoch.
Kuša priniesla aj niektoré zmeny do taktiky vedenia boja. Streľbou z kuší a lukov, keď sa ešte nepoužívali palné zbrane, sa spravidla začínal útok na protivníka. Potom sa v rozvinutom boji používali bodné a sečné zbrane. Jazdci používali kušu tak, že pred nastúpenými radmi protivníka z určitej vzdialenosti vystreľovali naňho šípy. Po vystrelení sa vracali späť, aby znova s natiahnutými kušami mohli streľbu zopakovať. Takúto taktiku boja bolo možné uplatniť len pri využití väčšieho dostrelu šípov vystrelených z kuší. Uvedený spôsob útoku sa v niektorých armádach udržal a praktizoval aj dlho potom, keď už existovali ručné strelné palné zbrane.
Kuša umožňovala strelcovi vystreliť šíp aj v ležiacej polohe, čo sa pri luku nedalo. Osobitne táto poloha umožňovala, aby sa strelec skryl a využil moment prekvapenia. V porovnaní s lukom bola streľba pomalá, pretože strelec potreboval viac času na napnutie lučiska. Najmä kuše, pri ktorých sa používal hever alebo napínacia skrutka sa museli veľmi dlho napínať. Ako uvádzajú niektorí odborníci, tento nedostatok vyvážil väčšie účinky kuše na zasiahnutých objektoch a možnosť strieľať nimi aj z ležiacej polohy. Kuša sa skladá s lučiska, tetivy, sochy, spúšťacieho zariadenia, strmeňa, úväzu lučiska k soche a operného kolíku.
Kuša bola významnou strelnou zbraňou i pri love zveri. Aj tu v porovnaní s lukom mala viacej výhod. Predovšetkým kušu bolo možné natiahnuť ešte skôr ako mala byť použitá na streľbu. Natiahnutá kuša neunavovala strelca, preto mohol čakať na vhodný okamih, v ktorom bolo možné zver bezpečne zasiahnuť. Dlho držať napnutý luk bolo pre lukostrelca oveľa namáhavejšie, a preto často strieľal nepresne. Navyše kušu mohol pri love zveri použiť aj menej fyzicky zdatný lovec, pretože si ju mohol natiahnuť pomocou napínacieho zariadenia. Ďalšou výhodou kuše bolo, že ňou bolo možné vystrelenému šípu udeliť kinetickú energiu niekoľko násobne vyššiu ako pri výstrele šípa z luku, čo sa osobitne oceňovalo pri love veľkých zvierat a šeliem. Vystrelené šípy dokázali hlbšie prenikať a vážne zraňovať vnútorné časti organizmu lovenej zveri aj na väčšiu vzdialenosť. Pri love zveri v bujnej vegetácii sa lovec s kušou mohol ľahšie pohybovať a výstrel nepotreboval veľký priestor.
Podobne ako výstrel z luku, rovnako i z kuše, na rozdiel od výstrelu z ručných strelných palných zbraní, sprevádza zvukový efekt iba malej intenzity. Táto vlastnosť lukov a kuší umožňovala strelcovi opakovať streľbu bez toho, aby živý nezasiahnutý objekt spozoroval prvý výstrel a zareagoval naň. Šípi vystrelené z kuše sú schopné dosiahnuť niekoľkonásobne vyššiu kinetickú energiu ako šípi vystrelené z luku. Je to preto, lebo kuše majú lučiská do ktorých možno naakumulovať vyššiu energiu. Tieto vlastnosti šípov kuší sa využívali v bojových konfliktoch pri prerážaní brnenia protivníkov, štítov, ale aj pri ničení vzdialenejších cieľov, kde streľba z lukov už bola málo účinná

Jedy a Toxíny

Používanie otrávených šípov bezpochyby patrí k histórii lukov a kuší. Ako v lovectve tak aj vo vojenskom využití bolo používanie prírodných jedov veľmi obľúbené a hojne využívané.
Jedy alebo toxíny sú produkované takmer každou hlavnou skupinou organizmov (ryby, plazy, cicavce, ...) . Pretože rastlinstvo nemá možnosť behať, skrývať sa alebo sa fyzicky brániť pred tým aby bolo zjedené, si vytvorilo formu chemickej obrany, akéhosi repelentu voči jeho nepriateľom. Použitie týchto jedov sa delí do troch skupín.: 1 - Obrana, 2 - Ochrana zdrojov, 3 - Ukoristenie potravy.

Druhy jedov

Jedy môžu byť rozdelené vo viacerých aspektoch: chemickou skladbou, ako sú produkované alebo získané, druh organizmu na ktorý pôsobia, ich pôsobenie a prostriedkom ako sú použité (uhryznutie, poštípanie,...)
Prírodné toxíny sa vyskytujú vo všetkých štyroch hlavných zložkách organizmu: sacharidy, lipidy, proteíny a nukleové kyseliny. Škála druhov jedov od jednoduchého kyanidu (HCN), až po komplexné proteínové molekuly obsahujúce uhlík (C). Jedy sú syntetizované rovno zo surových materiálov rastlinami ale aj zvieratami.
Prírodné jedy sú delené aj podľa účinku aký spôsobujú. Sú jedy jemné ale aj silné spôsobujúce silné reakcie. Zahŕňajú kožné dráždidlá, emetiká (zahŕňajúce dusiace zložky), bielkovinové štiepiče, hemotoxíny (krvné jedy), neurotoxíny (nervové jedy), svalové zmrštovače a ochabovače (paralizátory), a fyziologické regulátory. Niektoré pôsobia na špecifické orgány (napr.: srdečný glykozid pôsobí na srdce), niektoré súvisia s procesmi v organizme. Niektoré môžu mať dlhotrvajúci účinok.
Zdanlivo všetky jed produkujúce rastliny a veľa jed produkujúcich zvierat môžeme považovať za pasívne jedovaté organizmy, pretože používajú jed len v blízkom kontakte s obeťou. Aktívne jedovaté organizmy vrátane niektorých zvieracích druhov používajú svoj jed agresívne, alebo majú špeciálny mechanizmus na "doručenie" jedu.

Pasívne jedovaté organizmy

Hoci aký jedovatý organizmus, ktorý potrebuje, aby jeho cieľ niečo vykonal na použitie svojho jedu, sa nazýva pasívny jedovatý organizmus. Takmer všetky rastliny, ktoré produkujú sekundárne toxické látky sú pasívne jedovaté organizmy, pretože musia byť zjedené a následne strávené, a by ich jed nadobudol účinnosť. Návykové alkaloidné drogy, tak ako nikotín z tabaku (N2CH3, čo je alkaloid s cyklom pyridínu - slabá zásada), kokaín z koky, ópium s nezrelých makovíc, psilocybín z určitých húb a tetrahydrocannabinol z marihuany tiež patria do tejto kategórie. Ešte môžem spomenúť známe muchotrávky, z ktorých je najjedovatejšia muchotrávka zelená (obsahuje amanitín, čo je peptid).
Niektoré sú tiež pasívnymi jedovatými organizmami. Ryby patriace do rodu Tetrodonidae sú v Japonsku a Južnej Ázii považované za delikatesu, avšak vnútornosti tejto ryby obsahujú tetrodoxin, prudko jedovatú zložku. Aj keď japonský kuchári sú špeciálne vytrénovaní na úpravu týchto rýb, ročne dochádza ku okolo 150-tim prípadom otrávenia ľudí týmito rybami.
Ostatné typy jedovatých organizmov, ktoré potrebujú len kontakt s korisťou na to, aby použili svoj jed sú napr.: jedovatý dub a jedovatý brečtan. Niektoré stromové žaby v centrálnej a južnej Amerike produkujú jed z pokožky (batrachotoxín - steroid). Tento jed je tak toxický, že len malé množstvo stačí naniesť na hrot šípu pre úspešný lov.
Do tejto triedy ešte zaraďujeme jedovaté organizmy, ktoré majú statický mechanizmus na doručenie jedu. Sú to napríklad levie ryby z rodiny Scorpaenidae, ktoré pri obrane používajú ostne. Keď sa agresor nabodne, do organizmu sa mu dostane jed, ktorý vie zabiť aj človeka. Tieto ryby sa považujú za najjedovatejšie zo všetkých rýb.

Aktívne jedovaté organizmy

Veľký počet jedovatých zvierat sú aktívne jedovaté organizmy, s agresívnimy črtami správania alebo špeciálne vyvinutým mechanizmom na dynamické prenesenie ich jedu. Tieto zvieratá sa delia do troch skupín a to akým spôsobom doručia svoj jed.: 1 - uhryznutím, 2 - uštipnutím, 3 - vystreknutím.
Medzi typy uhryznutia patrí aj prebodnutie, uhryznutie a požutie. Prebodnutie je spôsobené vysoko špecializovanými ústnymi časťami, ktoré sa dostanú cez kožu obete a vstreknú jed. Medzi živočíchov, ktorý tento dar prírody využívajú patrí hmyz (chrobáky pravé) a muchy (Dipteria). K "uhryzovačom" patria pavúky, stonožky a štrkáče (používa crotalutoxín vyrobený z bielkoviny). Málo druhov, napr.: kôrovec (jedovatá jašterica) a niektoré druhy zado-zubých hadov svoj jed vpustia do rany v mäse, ktorú spôsobili žuvaním.
Medzi štípavé tvory patria aj škorpióny, mravce, osi a včely. Osteň na konci chvosta škorpióna vštipne jed vyrobený v poslednej časti chvosta. Mravce, osi a včely majú vzadu žihadlá, ktoré sú duté. Tieto žihadlá vystrekujú jed pochádzajúci zo špeciálnych žliaz a zásobných vačkov na zadku. Tento mechanizmus má najviac vyvinutý medová včela rodu Apis melifora, ktorá ho hlavne využíva na obranu. Keď žihadlo použije, začne umierať.
Jedový "striekači" sú pozoruhodnou skupinou ktorá zahŕňa niektorých škorpiónov (konkrétne druh Uropygi), ktorý postriekajú octovou kyselinou ich protivníka. Sú tu tiež chrobáci (druh Brachinus), ktoré vytvoria malú explóziu v ich komorách v bruchu, čo vyrobí leptavú tekutinu o vysokej teplote, ktorú vystreknú na nepriateľa. Strelecké majstrovstvo predvádza jedovatá kobra (Naja nigricollis), ktorá vie do vzdialenosti 3och metrov zasiahnuť svoju obeť do očí. V takýchto kúskoch sú však neprekonateľný skunkovia (rod Mephitis), ktorý vedia vyradiť nepriateľa do 9tich metrov.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 palo palo | 30. listopadu 2011 v 9:00 | Reagovat

Celkom zaujimavy clanok az na tuto vetu ktora v kontexte nedava vyznam:Aj tu v porovnaní s lukom mala viacej nevýhod.  Malo byt napisane vyhod.

2 zuzana zuzana | 30. listopadu 2011 v 9:39 | Reagovat

[1]: ahoj, ďakujem za upozornenie, už je to opravené :)

Nový komentář

Vezměte na vědomí, že diskuse je moderována. Než se nový komentář začne zobrazovat, musí jej nejdříve schválit autor blogu.

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama