Strelné zbrane

28. února 2011 v 13:35 |  trošku techniky..
Vznik a rozšírenie strelných zbraní podmanil objav strelného prachu, ktorý bol používaní ako jediná strelivina od 14. až do 19. storočia. Miesto vzniku strelného prachu nie je doteraz presne známe. Pravdepodobne sa strelný prach dostal do Európy z Číny pomocou Mongolov a neskôr Arabov, ale sú teórie že strelný prach vynašiel františkán Roger Bacon v Oxforde, Albert Mangus z Kolína nad Rýnom alebo nemecký mních Berthold Schwartz. Strelný prach bol zmesou liadku (dusičnan draselný - KNO3), síry, a oleja ktorý bol neskôr zamenení za drevené uhlie V 14. storočí bol strelný prach v Európe upravený do vhodnej podoby pre streľbu tým, že bolo do zmesi pridané vhodné množstvo liadku.

Prvé ručné strelné zbrane mali podobu hlavne bez pažby a bez spúšťového mechanizmu ktoré Husiti nazývali píšťaly (od ktorých sa pravdepodobne utvoril názov pištoľ). Spočiatku sa hlavne týchto zbraní kovali zo železa alebo odlievali z bronzu a nemali vývrt čo spôsobovalo nepresnosť streľby. Koncom 15. storočia sa začali vyrábať hlavne výhradne zo železa a na začiatku 16. storočia sa začali objavovať prvé hlavne so špirálovitým vývrtom ktorý zabezpečoval lepšiu stabilitu strely pri lete čím sa zvýšila presnosť streľby. Tieto zbrane sa nabíjali spredu a to tak, že sa do hlavne musel najprv nasypať strelný prach nad ktorým už bol samotný náboj (v tom čase cínová alebo olovená guľa). Výstrel z píšťaly bol iniciovaný priložením horúceho želiezka alebo neskôr horiaceho knôtu (ktorý volne visel na zbrani) k priehlbine na vonkajšom konci hlavne kde sa dotkol strelného prachu čím sa privodil výstrel. Táto priehlbina bola spojená s koncom samotnej hlavne na mieste kde bol za strelou nasypaný strelný prach, tzv. nábojová komora. Niektoré píšťaly nazývané hákovnice mali na konci hlavne pripnuté takzvané háky, ktoré slúžili na tlmenie spätného rázu uchytením zbrane na sedle koňa alebo na hradbách. Vo Francúzku sa používali zbrane podobného princípu s tým rozdielom že sa pätka na konci zbrane oprela o hruď strelca. Tento typ zbraní sa nazýval petrinal.
Okolo roku 1450 sa objavila prvá zbraň s pažbou. Bola to puška ktorá mala podobne ako píšťaly knôtový spúšťový mechanizmus s tým rozdielom že knôt bol prichytený na železnej úchytke tesne pod spúšťou. Pri tejto puške boli prvý krát použité zameriavače, muška a hledí. Pažba na tejto puške bola hrubá a ťažká preto sa pri streľbe používali tzv. vidlice (tyčky dĺžky približne po strelcov krk ktoré boli na hornom konci rozdvojené) ktoré sa zapichávali do zeme a pri streľbe podopierali zbraň. Táto zbraň nebola kvôli svojej váhe vhodná na lov ale naopak pre boj muža proti mužovi bola jej ťažká pažba vhodná ako úderná zbraň. Táto zbraň sa nazýva mušketa a bola to najpoužívanejšia zbraň 17. storočia (hlavne počas tridsaťročnej vojny).
Zvrat vo vývoji strelných zbraní prišiel s vynálezom kolieskového zámku (vynašiel ho norimberský hodinár Johann Kiefus v roku 1517) ktorého vývoj bol závislý na úrovni hodinárskeho remesla ktoré vytvorilo niektoré prvky (napr. oceľové pružiny) ktoré boli za potreby pri vytvorení tohto zámku. Základná súčasť kolieskového zámku bola tvorená oceľovým, po obvode zdrsneným kolieskom na ktorého osi bol umiestnený výstredník (tzv. excenter). Na výstredník sa navíjala retiazka, ktorá bola spojená so silnou listovou pružinou. Vnútorná časť kolieska obsahovala štvorhran ktorý slúžil na nasunutie kľúča. Kľúč sa otáčal až do chvíle kým sa cez výstredník a retiazku nenatiahla listová pružina. Kolieskový zámok obsahoval škripec ktorý mal držať kresný kameň (najčastejšie pyrit alebo v menšom množstve pazúrik (ktorý po nemecky povie r Flint z čoho vzniklo slovo e Flinte - puška)). Po uvolnení spúšte sa koliesko roztočilo a škripec sa k nemu priblížil, spoločným trením vykresávali iskry smerom ku panvičke (miesto odkiaľ sa zapaľovala nálož v hlavni) čím zapálili strelný prach a zbraň vystrelila.
Tento zámok mal však radu chýb. Pyrit bol vo funkcii kresacieho kameňa nespoľahlivý a rýchlo sa opotrebovával. Taktiež sa neosvedčil v zlom počasí, v daždi, hmle alebo vetre často zlyhal výstrel kvôli navlhnutému strelnému prachu a tiež naťahovanie zámku pomocou kľúča bolo zdĺhavé.
Vynájdenie kolieskového zámku dalo možnosť vzniku novej generácii strelných zbraní s kompaktnými rozmermi a možnosťou ovládania jednou rukou - pištoliam. Kolieskový zámok tiež pomohol vynájdeniu napináčiku (zariadenie ktoré zjemňovalo odpor spúšte pri stláčaní) a zariadeniu ktoré zabraňovalo samovoľnému vystreleniu - poistky. Kolieskový zámok sa tiež podieľal na celkovom zjemnení a zľahčení dlhých palných zbraní. Pri tomto procese sa menila aj pažba a to dvoma smermi. V strednej Európe sa pažba odvíjala od tvaru pažby používanej u kuše, ktorá nemala hlavicu tvarovanú na opretie o rameno, preto sa prikladala ku lícu. V západnej Európe sa pažby tvarovali tak aby sa dali oprieť o rameno čo sa osvedčilo a tento smer postupne vytlačil stredoeurópsku koncepciu. Kolieskový zámok však bol veľmi zložitý a drahý na to, aby vytlačil jednoduchý a lacný knôtový zámok používaný vojenských zbraniach, hlavne u muškiet. Presadil sa však na poli jazdeckých pištolí v 17. storočí. Pre jeho presnosť streľby a pohotovosti k výstrelu sa presadil v loveckých zbraniach natoľko, že vytlačil kuše ktoré mali dovtedy výhradné postavenie v hierarchii loveckých zbraní.
Na konci 18. storočia vznikol praktickejší a spoľahlivejší kresadlový zámok. Otočné koliesko bolo nahradené nepohyblivou oceľovou ocieľkov a škripec s pyritom nahradil koliesko zaisťujúce úderom kresacieho kameňa výrobu iskier tým, že škripec udieral na zdrsnený povrch ocieľky. Namiesto pyritu sa začal používať spoľahlivejší a trvanlivejší pazúrik. Kvôli ľahšej manipulácii bol v tomto zámku použitý úplne nový prvok ktorý sa uchoval až dodnes u pištolí a revolverov, palečník. Bola to plocha na konci kohútiku ktorá sa pomocou palca natiahla do zadnej polohy čím sa zbraň nabila. Kresadlový zámok prešiel niekoľkými vývojovými štádiami pričom v niektorých krajinách dostával príznačné tvary a prevedenia. U starších typov plnila ocieľka len funkciu kresadla a panvička bola proti vplyvu okolia chránená viečkom (zámok švédsky a holandský). V neskorších prevedeniach tohto zámku ocieľka zastávala tiež úlohu viečka panvičky tým že sa pri údere kohútika samočinne odklápala (napríklad zámok španielsky a zámok francúzsky). Francúzsky zámok bol vyvrcholením vývoja kresadlového zámku. Väčšina jeho súčastí bola už totiž skrytá pod zámkovým plechom. Keďže francúzsky zámok zaberal na zbrani (puške aj pištoli) veľmi málo miesta, mohla byť zbraň zjemnená a výrazne zoštíhlená pažba ako aj pištoľová rukoväť.
Koncom 18. storočia boli okrem kresadlového zámku objavené aj látky schopné výbuchu pomocou úderu alebo napichnutia ale pritom boli aj vhodné na zapálenie prachovej náplne. Tieto látky, chlorečnan draselný (KClO3) a traskavá ortuť sa už na začiatku 19. storočia začali používať v konštrukcii perkusného zámku (tiež nazývaného nárazný) ktorý vznikol z francúzskeho zámku zámenou niektorých jeho súčastí. Tato podobnosť bola hojne využívaná pri prestavbe kresadlových zbraní na modernejšie perkusné. Prestavba spočívala v zámene panvičky za komínok (piston), odstránení ocieľky a v náhrade kohútika s čeľusťami na kohútik ktorý spĺňal úlohu akéhosi kladívka. Spočiatku mala výbušná látka podobu guličiek, ktoré sa vkladali do vhodne upravenej panvičky a roznecovali sa priamo kohútikom alebo prostredníctvom vloženého zápalníku. U iných konštrukcií sa rozbuška vkladala medzi dva tenké medené pásiky alebo do tenkostennej trubičky. Vývoj perkusného zámku vyvrcholil vynájdením čapičkovej zápalky v roku 1820. Čapičková zápalka pozostávala z trubičky ktorá bola na jednom konci uzavretá dnom na ktoré sa nanášala vrstva výbušnej zmesi. Táto trubička sa nasadzovala na piston s osovytým otvorom a odpaľovala sa úderom kohútika. Kohútik mal na mieste úderovej časti priehlbinu ktorá mala chrániť strelca pred prípadným roztrhnutím zápalky pri výstrele.
V súvislosti s priemyslovou revolúciou sa ďalší vývoj ručných palných zbraní neobyčajne zrýchlil. V roku 1832 skonštruoval francúzsky puškár C. Lafaucheux jednotný náboj (projektil, strelný prach a rozbuška boli spolu umiestnené v nábojnici čiže už pri nabíjaní nebola potreba najprv sypať do hlavne strelný prach a projektil, ale stačilo dať do nábojovej komory samotný náboj) s kolíkovým zápalom. Ku dnu nábojnice bola priečne umiestnená čapičková zápalka ku ktorej dnu zasahoval kolík vyčnieval z dna nábojnice. Úderom kohútika na tento kolík došlo k roznieteniu zápalky a tým aj prachovej náplne. Lafaucheuxové náboje s papierovou nábojnicou sa používali na streľbu z brokovníc a tie isté náboje s kovovou nábojnicou našli uplatnenie vo vojenských francúzskych revolveroch veľkých kalibrov a v tej dobe veľmi obľúbených revolveroch civilných. V roku 1845 skonštruoval ďalší Francúz menom Flobert čapičkovú zápalku s guľatou olovenou strelou do jedného celku. V zápalke však vytvoril dno s dutým okrajom ktorý sa plnil výbušnou zmesou ktorá zapaľovala strelný prach. Tým skonštruoval náboj s okrajovým zápalom.
V prusko-rakúskej vojne roku 1866 sa osvedčila Dreyseho ihlovka ktorú mala vo výzbroji pruská armáda. Táto jednoranová puška s odsuvným záverom sa nabíjala zozadu jednotným nábojom ktorého rozbuška bola umiestnená v strele. Strela bola spolu s prachovou náplňou spojená do jedného celku papierovým obalom. Vznietenie rozbušky zaisťovala dlhá ihla umiestnená v závere a po stlačení spúšte hnaná dopredu vlastnou pružinou. Ihla sa pri vystrelení musela cez prachovú náplň dostať až ku rozbuške v strele pričom sa niekedy zlomila. Tesnenie proti úniku spalných plynov z nábojovej komory zabezpečovalo kužeľové sedlo na čele záveru a na konci nábojovej komory. Toto tesnenie však nebolo dokonalé a unikajúce spalné plyny znižovali počiatočnú rýchlosť strely (čo čiastočne spôsobovalo malú nepresnosť streľby). Dokonalejšia bola Chassepotová ihlovka s ktorou bojovala francúzska armáda v roku 1870 v francúzsko-pruskej vojne. Táto zbraň mala vyžšiu počiatočnú rýchlosť streli ako Dreyseho ihlovka a proti úniku spalných plynov z hlavne účinnejšie pryžové tesnenie ktoré sa ale muselo po určitom počte výstrelov vymieňať. Aj keď mal ihlový zápal niekoľko nevýhod jeho používanie sa v minulom storočí rozšírilo na lovecké brokovnice. Oproti pôvodným vojenským zbraniam s ihlovým zápalom sa v týchto zbraniach používali náboje s nábojnicami, pričom rozbuška bola umiestnená pri dne nábojnice. Toto umiestnenie rozbušky umožnilo podstatné skrátenie zapaľovacej ihly (čím sa okrem iného zmenšila pravdepodobnosť zlomenia ihly).
V roku 1866 Američan Hiram Berdan vložil čapičkovú zápalku do stredu dna nábojnice, pričom v dne vytvaroval výstupok - kovadlinku, ktorá sa dotýka výbušnej zložky v zápalke. Tým vytvoril jednotný náboj so stredovým zápalom a vnútornou kovadlinkou. V roku 1867 skonštruoval Angličan Edward Boxer ďalšiu typ zápalky pre stredový zápal a to s kovadlinkou ktorá je zabudovaná priamo do zostavy zápalky. Tieto vynálezy spolu s vývojom priemyslu umožnili výrobu jednotných nábojov, u ktorých nábojnica spojuje dokopy strelu, zápalku a strelný prach do jedného celku. Jednotné náboje zase vytvorili predpoklad pre konštrukciu zbraní nabíjaných zozadu (tzv. zadovky), a to ako jednoranných, tak aj opakovacích ako aj neskôr samočinných. V 60. a 70. rokoch 19. storočia vznikla rada jednoranových zadoviek so závermi rozmanitých konštrukcií. Náboje s kolíkovým a s okrajovým zápalom mali slabé dno a preto nemohli odolávať tlakom vyvíjaným veľkými náplňami strelného prachu. Preto boli vtedajšie zadovky, hlavne vojenské, stavané na nábojnice so stredovým zápalom ktoré mali silné a odolné dno. Na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia boli z loveckej praxe vytlačené ihlovky a nahradené brokovnicami na náboje so stredovým zápalom a vnútornými kohútikmi tzv. lankasterkami. Tie boli ešte pred koncom storočia doplnené o brokovnice ktoré používali so stredovým zápalom ale so skrytými kohútikmi, tzv. hamarleskami.
U kolieskového zámku vznikala určitá prestávka medzi stlačením spúšte a výstrelom. Z tohto dôvodu sa tento zámok nehodil na streľbu na zver v pohybe. Výhodnejší v tomto smere bol kresadlový zámok spolu s pažbou ktorá dovoľovala zasadenie pažby do ramena strelca. Takto sa na bežiace a letiace ciele strieľalo už v prvej polovici 17. storočia. Potreba zvýšenia pravdepodobnosti trafenia pernatej zveri, hlavne kačíc a divokých husí, viedla k myšlienke nabitia väčšieho množstva projektilov do hlavne. V 17. storočí bol tento nápad ďalej rozvinutý zavedení tzv. sekaného olova, ktoré sa získavalo rezaním plátov olova (Pb). O niečo neskôr sa začali vyrábať tzv. kvapkané broky. Tieto broky sa vyrábali tým, že sa kvapkalo roztavené olovo do nádrže s vodou. Ich základný nedostatok, nedokonalý guľovitý tvar bol odstránení zavedením liacich veží na prelome 18. a 19. storočia. Kvapkaní roztaveného olova do vodnej nádrže sa dosahovalo (v dôsledku beztiažového stavu pri dostatočnej dlhej dobe pádu) dokonalej guľatosti brokov. Guľatosť brokov sa naďalej zlepšovala pridávaním arzénu (As) do olova. Broky ktoré sa vyrábali zo samotného olova boli veľmi mäkké a preto sa ľahko deformovali pri prechode cez hlaveň. Pridaním antimónu (Sb) vznikli broky ktoré sa nedeformovali pri prechode hlavňou. V záujme ďalšieho zvýšenia odolnosti brokov sa v období medzi oboma vojnami skúšalo spevniť ich povrch vytvorením povrchovej vrstvy z tvrdších kovov ako bola napríklad meď (Cu).
V Európskych armádach vystriedali jednoranové zadovky v 80. a 90. rokoch 19. storočia opakovacie pušky. U nich sa väčšinou presadil odsuvný záver, buď otáčavý (napr. Mauserov) alebo v menšej miere záver priamoťaživý (napr. Mannlicherov). Najvýhodnejší spôsob zásobovania nábojmi sa ukázala nábojová schránka uložená pod záverom v strede pažby. Z krátkych ručných palných zbraní v tej dobe dominovali jak vo vojenskej výzbroji tak aj vo výbave civilných osôb revolvery na náboje so stredovým zápalom. Existencia nábojov so stredovým zápalom viedla množstvo konštruktérov ku zostrojovaniu rôznych typov mechanických guľometov, ktorých nabíjanie, streľbu a vyhadzovanie nábojníc zabezpečovala ľudská obsluha, a to väčšinou otáčaním kľuky. Mechanické guľomety boli s nie príliš veľkým úspechom nasadené do bojových akcií, napríklad Gatlingov guľomet bol použitý v americkej občianskej vojne a tzv. "mitrajéza" sa stala aktérom prusko-francúzskej vojny v roku 1870.
Vynález bezdýmeho prachu v 80. rokoch 19. storočia vytlačil behom krátkej doby čierny prach z jeho niekoľko storočného monopolného postavenia. Vytlačil tiež množstvo loveckých zbraní na čierny prach, pretože väčšina týchto zbraní nemala hlavne dostatočne odolné na to, aby zniesli tlaky bezdýmeho prachu. Tento prach mal podstatne väčší výkon, nevytváral dym a v hlavni nenechával prakticky žiadne splodiny horenia. Prednosti bezdýmeho prachu viedli k prestavaniu existujúcich zbraní (pušiek a revolverov) na túto novú strelivinu. Naviac bezdymí prach vytvoril predpoklady pre úspešnú konštrukciu samonabíjacích pušiek, pištolí ako aj guľometov. Prvé samonabíjacie pištole sa dostali do užívania ešte pred koncom 19. storočia. Armády bojujúce v prvej svetovej vojne boli v značnom počte vyzbrojené ťažkými guľometmi, umiestnenými na podstavcoch (lafetách), ktorých hlavne sa pri streľbe chladili vodou. Koncom tejto vojny sa na bojiskách objavili prvé samonabíjacie pušky, ľahké guľomety a dokonca prvé samopaly. Použitie tankov a lietadiel podnietilo konštruktérov zbraní k vývoji leteckých guľometov a protitankových pušiek. Druhá svetová vojna k tomu pridala masové nasadenie samopalov a odstreľovačských pušiek ako aj podporných protitankových zbraní (granátomety, automatické kanóny, ...)

Strelivo do palných zbraní

Strelivom (muníciou) súhrnne označujeme všetky prostriedky k zásobovaniu zbrane za účelom streľby. Strelivom sú náboje, strely, hnacie náplne (streliviny), iniciátori (zápalky) a diely pre zostavovanie nábojov (nábojnice, zátky, uzávierky brokových nábojov, ...).
Strelivo sa podľa hlavného účelu delí na vojenské, lovecké, športové a strelivo pre sebaobranné zbrane. Podľa konštrukcie a bližšieho určenia sa rozlišuje na brokové, guľové, pištoľové, revolverové, malorážové, veľkorážové, atd.
Streliviny sú látky schopné pomalej výbušnej premeny, horenia, pri ktorom sa ich chemická energia mení v hlavni zbrane na kinetickú energiu strely. Streliviny sa tradične označujú ako strelné prachy. Podľa spôsobu výroby sa streliviny delia na mechanické zmesi a koloidné prachy, ktoré sa vyrábajú želatinizáciou. Podľa výskytu dymu pri výstrele sa delia na dýmne a bezdýmne. K bezdýmnym prachom patria hlavne koloidné bezdýmne prachy, strelná bavlna (predchodca bezdýmých koloidných prachov) a "falošný" amónny prach (zmes liadku amónneho a uhlia). Dýmnym prachom je hlavne čierny prach.
Najstaršia strelivina, čierny prach, je mechanickou zmesou liadku draselného, dreveného uhlia a síry. Obvyklý pomer jednotlivých zložiek je, 75% liadok, 15% uhlie a 10% síry. Liadok v zmesi slúži ako okysličovadlo, uhlie ako horľavina a tiež síra plní funkciu. V niektorých druhoch prachu sa síra vynecháva, čím vzniká bezsírový alebo dvojzložkový prach, ktorý má väčšiu odolnosť proti nežiadúcemu vznieteniu. Pre streľbu z ručných zbraní musia mať zrná čierneho prachu veľkosť v rozsahu 0,4 až 1 mm a hustotu aspoň 1,7 g.cm-3, aby zrná ohorievali pravidelne a v paralelných vrstvách. Výhodami čierneho prachu je chemická stálosť, ľahké vznietenie i pri slabom tepelnom podnete a značná nezávislosť na nabíjacích podmienkach. Nevýhodou je nízky výkon, hustý dym znemožňujúci výhľad pri výstrele, zdraviu škodlivé plynné splodiny výstrelu, nebezpečie navlhnutia, citlivosť na nežiadúce vznietenie a veľké množstvo tuhých zbytkov ktoré zanášajú vývrt a zmenšujú jeho priemer.
Koloidné bezdýmné prachy sa vyrábajú pôsobením nitračnej zmesi (zmes kyseliny dusičnej a kyseliny sírovej, pomer 1:2, zmes má podobu vaty) na čistú celulózu (celulóza sa vyrába najmä zo smrekového dreva. Drevná drvina sa varí buď s lúhom sodným alebo s hydrosiričitanom vápenatým). Produktom nitrácie je výbušná nitrocelulóza, ktorá sa pôvodne používala pod názvom strelná bavlna na streľbu. Výbušnosť nitrocelulózy sa odstraňuje želatinizáciou (to je uvedenie nitrocelulózy do koloidného stavu vo vhodnom rozpúšťadle). Želatinizáciou sa docieľuje rovnomerného horenia prachových zŕn a k zamedzeniu samovoľného chemického rozkladu sa pridávajú vhodné stabilizačné látky. Bezdýmne koloidné prachy obsahujúce iba nitrocelulózu sa nazývajú nitrocelulózové alebo jednozložkové a ku ich želatinizácii sa používajú tekuté rozpúšťadlá (napríklad acetón (CO(CH3)2), z ktorého vznikajú éterové zmesi). Do niektorých vojenských nitrocelulózových prachov sa pridáva k zvýšeniu ich výkonu trhavina hexogen (N3(NO2)3). Ak sa v prachoch nachádzajú okrem nitrocelulózy ešte iné nitrozlúčeniny (zlúčeniny ktorých funkčná skupina je NO2), ide o prachy dvojzložkové, ktoré sa ďalej delia na nitroglycerínové (základ tvorí žltý, viskózny a neobyčajne ľahko explodujúci olej nazývaní trinitrát glycerolu, H3C3O3(NO2)3, nesprávne nazývaní nitroglycerín) , diglykolové a nitroguanidinové (alebo inak povedané gudolové). Nitroglycerínové prachy sa podľa spôsobu želatinizácie delia na balistity a kordity. U balistitov sa nitrocelulóza želatinizuje obsiahnutým nitroglycerínom a pri korditoch je potreba použiť tekuté rozpúšťadlo. Nevýhodou nitrocelulózových prachov je ich sklon ku zvlhnutiu a ku zmene balistických vlastností kvôli vyprchávaniu rozpúšťadla. Nedostatkom nitroglycerínových prachov je vyžšia teplota horenia, ktorá spôsobuje väčšie vypaľovanie vývrtov v hlavni ako u iných prachov. Ak je koloidný prach skladovaný vo väčšom množstve, môže u neho dôjsť k rýchlej výbušnej premene čiže výbuchu. Pokiaľ je týmto prachom nábojnica preplnená, môže sa jeho horenie zmeniť na havarijné explozívne horenie, ktorého tlakom nemôže zbraň odolať.
Rozbušky (nazývané aj iniciátori) sú prostriedkom na roznet látok schopných výbušnej premeny. Dominantnou rozbuškou u ručných palných zbraní sú zápalky. U niektorých vojenských zbraní sa používa aj elektronický zápal prostredníctvom elektronických pilulý. V minulosti obľúbené ihlovky zapaľovali prachovú náplň napichnutím rozbušky pomocou dlhej ihly. Zápalka (ktorej vývoj je bližšie opísaní v časti o vývoji strelných zbraní) predstavuje presnú dávku výbušnej zmesi potrebnej pre jeden výstrel. Zmes je uložená do vhodného obalu, ktorý ju chráni pred navlhnutím.
Zápalková zmes je zmesou trhaviny, horľaviny a okysličovadla. Ako trhavina sa používa traskavá ortuť, tetrazen a trinitroresorcinát olovnatý (O3Pb2(NO2)3, tiež nazývaní tricinát). K zosilneniu plameňu sa pridáva do zmesi horľavina, ktorou je väčšinou sulfid antimonitý (Sb2S3). Kyslík potrebný k horeniu dodáva okysličovadlo ako je napríklad dusičnan bárnatý (Ba(NO3)2) alebo chlorečnan draselný (KClO3). Pre zvýšenie citlivosti zmesi na náraz sa pridáva sklený prach. Podľa korozívneho pôsobenia na hlaveň sa zápalkové zmesi delia na korozívne a nekorozívne. Korozívne zmesi obsahujú traskavú ortuť, sulfid antimonitý a chlorečnan draselný a ich výhodou je väčšia citlivosť na náraz a väčšia mohutnosť zápalu. Z týchto dôvodov im dáva prednosť vojenské strelivo. U loveckého streliva sa používajú nekorozívne zmesi, ktoré pozostávajú z tetrezénu, tricinátu a dusičnanu bárnatého.
Zápalky s vnútornou kovadlinkou Berdanovho typu boli dominantné u guľového, revolverového a pištoľového streliva. V súčasnosti sú tieto zápalky vytláčané zápalkami s vnútornou kovadlinkou Boxerovho typu pre ich väčšiu zapaľovaciu schopnosť a vyššiu spoľahlivosť vzplanutia, lebo nepotrebujú zátravky ( dva kanáliky ktoré spájajú priestor s rozbuškou s priestorom v ktorom sa nachádza prach). Pretože zátravky majú malý priemer ľahko sa môžu upchať, čím môžu spôsobiť zlyhanie výstrelu. Zápalky Berdanovho typu sa však stále používajú vo vojenskom strelive. Výhodou zápalky s vnútornou kovadlinkou je jeden veľký otvor v dne nábojnice ktorý sa prakticky nemôže upchať. Ďalšou prednosťou je ľahký priechod plameňa zápalkovej zmesi do prachového priestoru, z čoho vyplýva ľahšie vzplanutie prachu. Istou nevýhodou je však sila spalných plynov, ktoré vytláčajú zápalku z jej lôžka.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama